Začlenenie adaptácie na zmenu klímy do územného plánovania

Územné plánovanie zahŕňa rôzne správne orgány pôsobiace na miestnej, nižšej ako celoštátnej alebo celoštátnej úrovni; všetky majú odlišné kompetencie a povinnosti. Vnútroštátna úroveň zvyčajne pristupuje k otázkam z „makroperspektívy“ so zreteľom na rozvoj celej krajiny; nižšie úrovne verejnej správy podporujú „mesoperspektívy“ so zameraním na regionálne otázky; a úrovne obcí majú „mikroperspektívy“, ktoré sa zameriavajú najmä na rozvoj komunít v rámci ich obce (GIZ, 2011). Pokiaľ ide o plánovanie adaptácie, tieto úrovne sa musia zosúladiť, postupovať spoločným smerom. To môže byť náročné z dôvodu možných protichodných vízií a záujmov. 

Úspešné plánovanie si okrem toho vyžaduje príspevky od širokej škály aktérov a odvetví, ako je poľnohospodárstvo, lesné hospodárstvo, bývanie, doprava, energetika, životné prostredie a veľmi často aj od jednotlivcov. Ako vyplýva z minulých skúseností, konvenčné (zhora nadol) prístupy k plánovaniu mali veľmi malý úspech z dôvodu nedostatočného dialógu a koordinácie – účasť bola identifikovaná ako kľúčový faktor úspešného plánovania využívania pôdy. Zahŕňa komunikáciu a spoluprácu medzi všetkými zúčastnenými aktérmi. Účasťou zainteresovaných strán by sa malo zabezpečiť, aby všetci účastníci mohli formulovať svoje záujmy a ciele v dialógu počas fáz koncepcie, plánovania a vykonávania procesu územného plánovania. Táto forma plánovania kladie dôraz na spoločné učenie sa miestneho alebo regionálneho obyvateľstva/zainteresovaných strán a s nimi. Plné zapojenie zainteresovaných strán je nevyhnutné na vymedzenie budúcej vízie, stanovenie priorít, pokiaľ ide o adaptáciu na zmenu klímy a znižovanie rizika katastrof, predchádzanie konfliktom medzi odvetviami/ich minimalizáciu a umožnenie synergií. 

Politiky a dotácieEÚ výrazne ovplyvňujú zmeny využívania pôdy na regionálnej úrovni. Silná politická podpora je potrebná vo fáze plánovania a je kľúčovou hnacou silou vykonávania plánovaných opatrení. Riadne zapojenie zainteresovaných strán je nevyhnutné na zabezpečenie transparentného a spoločného procesu plánovania vedúceho k spoločne dohodnutým priestorovým opatreniam. Osobné záujmy vlastníkov pôdy však môžu pôsobiť ako obmedzujúci faktor, ak nesúhlasia s navrhovanými zmenami vo využívaní pôdy. Okrem toho harmonizácia územného plánu s už existujúcimi plánovacími nástrojmi a sektorovými politikami môže byť náročná. Je potrebné vyhnúť sa protichodným víziám a cieľom medzi rôznymi nástrojmi, aby sa zabezpečilo hladké vykonávanie plánu. 

Nedostatok spoľahlivých údajov, neistota v projekciách klímy, účinná spolupráca a výmena informácií medzi rôznymi zúčastnenými aktérmi predstavujú spoločné obmedzujúce faktory plánovania. 

Územný plán nie je účel sám osebe, ale nástroj na dosiahnutie užitočného a udržateľného využívania pôdy. Žiadne územné plánovanie by sa preto nemalo začať bez dôkladného zváženia a diskusie o dostupných finančných prostriedkoch a zdrojoch na jeho realizáciu. Bez tejto istoty sa aj dobre vypracovaný plán čoskoro dostane do finančných problémov a nebude možné vykonať opatrenia plánované v pláne. Kľúčovou otázkou je teda prepojenie plánovania s rozpočtovaním – alebo ešte lepšie rozpočtovanie s plánovaním. 

Ďalší aspekt úspechu územného plánovania závisí od kapacít všetkých aktérov, najmä zodpovednej vedúcej agentúry a tých inštitúcií a skupín, ktoré preberajú zodpovednosť za vykonávanie plánu. Vytvorenie týchto kapacít je často zložitejšie, než sa očakávalo. Decentralizované štruktúry plánovania využívania pôdy často existujú v celej Európe a zodpovednosti sú rozdelené do rôznych hierarchií. Kapacita týchto štruktúr sa môže medzi jednotlivými inštitúciami, krajinami a regiónmi výrazne líšiť. Nedostatočná inštitucionálna koordinácia, nedostatočne kvalifikovaní zamestnanci, časté zmeny zamestnancov, nerovnováha medzi prijatými úlohami a dostupnými kapacitami a orientácia na realizáciu namiesto plánovania sú často obmedzujúcimi faktormi územného plánovania. 

Opatreniaúzemného plánovania znižujú náklady na škody vylúčením niektorých činností z rizikových oblastí alebo poskytnutím podmienok , za ktorých možno v týchto oblastiachpovoliť konkrétny rozvoj. Zuidplaspolder (Holandsko) sa použil na rozsiahly projekt rozvoja miest: zabezpečenie odolnosti oblasti protizmene klímy prostredníctvom priestorového plánovania malo za následok lepší pomer nákladov a prínosov ako jednotlivé adaptačné opatrenia (napr. protipovodňové bývanie a upravená infraštruktúra)(Bruin, 2013). O. štúdie (napr . Tröltsch a kol .2012) naznačujú, že posúdenienákladov a prínosov je ťažké vylúčiť , a to aj z dôvodu vysokej neistoty klimatických prognóz. Ďalším aspektom,ktorý treba zvážiť, je, že pomer prínosova nákladov priestorového adaptačného opatrenia môžezávisieť od rôznych perspektív, čo môže viesť napríklad k prínosom pre danú komunitu, ale prípadne k zníženiu hodnoty určitých individuálnych nehnuteľností. Napríklad v Rakúskusa červené zóny (vysokorizikové zóny), ktoré sú vymedzené v „plánoch rizikových zón“ vypracovanýchna úrovni obcí s cieľom bojovať proti účinkom zosuvov pôdy azáplav,v niektorých prípadoch prepracovali tak,abysa dokázali vyrovnať s novými rizikami v dôsledku zmeny klímy (napr. Neustift im Stubaital). To sťažuje alebo dokonca znemožňuje výstavbu domov v týchto oblastiach, čo vedie k strate hodnoty majetku. 

Územné plánovanie ovplyvňuje vykonávanie širokej škály politík a smerníc EÚ vrátane spoločnej poľnohospodárskej politiky, smerniceovtákoch a smernice o biotopoch,rámcovej smernice ovode, smernice o povodniach,politiky integrovaného riadenia pobrežných zón atď. Na druhej strane sa očakáva, že plánované opatrenia priamo alebo nepriamo prispejú k cieľom týchto politík a smerníc. 

Napríklad prostredníctvom prípravy priestorových plánov, kontroly rozvoja a uplatňovania plánovacích techník a prístupov môže priestorové plánovanie prispieť k úspešnému vykonávaniu „základných opatrení“ rámcovej smernice o vode a následne môže pomôcť podporiť udržateľné hospodárenie so sladkovodnými zdrojmi a ich ochranu. Ďalším príkladom je dosiahnutie cieľov sústavy Natura 2000 v kombinácii s rozvojovými cieľmi prostredníctvom priestorového plánovania (Simeonova a kol.2017). To má veľký potenciál na účinné zníženie straty biodiverzity a zabezpečenie súladu rôznych odvetvových vývojových trendov s právnymi predpismi v oblasti prírody. 

Čas potrebný na vypracovanie územného plánuje primeranýv závislosti od vnútroštátnych predpisov, typológie konkrétneho zvažovaného plánu a jeho priestorovéhorozsahu. Čas závisí aj odparticipatívneho procesu, ktorý sa zaviedol,a od možných konfliktov medzi rôznymi zúčastnenými orgánmi a zainteresovanými stranami. Vykonávanie plánu je tiež variabilné a zvyčajne si vyžaduje 5 až 10 rokov s pravidelnými následnými revíziami a aktualizáciami. 

Adaptácia prostredníctvom územného plánovania , ktoré plne integruje zmenu klímy , si vyžaduje dlhodobú víziu a dlhodobé ciele. Mala by sa zvážiťpravidelnárevízia plánov využívania pôdy (každých päť až desať rokov)na základe flexibilného a adaptívneho prístupu k priestorovému plánovaniu, aby sa umožnilo začleneniepokroku v oblasti poznatkova revízia činností na základe monitorovania postupne vykonávaných opatrení. Životnosť plánu využívania pôdy vo veľkej miere súvisí so životnosťou plánovaných opatrení, ktorá sa pohybuje od dvoch alebo troch desaťročí do viac ako 100 rokov, napríklad v prípade komplexných intervencií zameraných na ochranu pobrežia alebo hlbokých zmien v prideľovaní využívania pôdy.