Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie

Zmena klímy a lesné ekosystémy sú úzko prepojené, pričom klíma ovplyvňuje najmä rýchlosť, frekvenciu, intenzitu a načasovanie teploty vzduchu, slnečného žiarenia a zrážok. Zmena klímy by mohla predstavovať hrozbu pre lesné ekosystémy a služby, najmä v stredomorských regiónoch, kde sa očakáva zvýšenie miery úmrtnosti stromov a lesných požiarov v dôsledku zvýšených teplôt a sucha (EEA, 2016a; 2016b). Upravené klimatické podmienky už viedli k negatívnym vplyvom, ako sú zmeny: zloženie a biodiverzita lesných druhov, miera rastu, odolnosť voči škodcom a chorobám, šírenie invazívnych druhov, režim lesných požiarov a náchylnosť lesov na požiare.

Lesy môžu slúžiť ako záchyt uhlíka; môžu akumulovať atmosférický CO ₂ ako uhlík vo vegetácii a pôde. Ľudské činnosti ovplyvňujúce vlastnosti využívania pôdy a lesného hospodárstva však môžu zmeniť kolobeh uhlíka medzi atmosférou a suchozemskými ekosystémami, čo vedie k vyšším emisiám CO _2. Keďže lesy sú schopné zachytávať uhlík, sú zahrnuté do medzinárodných politík (nariadenie EÚ o LULUCF 2018/841) s cieľom riešiť zmenu klímy prostredníctvom procesov zmierňovania zmeny klímy aj adaptácie na ňu; malo by sa uprednostniť prepojenie týchto dvoch aspektov.

Projekty zalesňovania a opätovného zalesňovania môžu plniť túto dvojitú úlohu pre lesné ekosystémy. Zalesňovanie (t. j. premena dlhotrvajúcej nezalesnenej pôdy na les) sa vzťahuje na zakladanie lesov, v ktorých predtým neexistovali žiadne lesy alebo v ktorých lesy dlho chýbali (50 rokov podľa UNFCCC). Opätovné zalesňovanie znamená opätovnú výsadbu stromov na nedávno odlesnenej pôde (t. j. konverziu nedávno nezalesnenej pôdy v lese). Ak sa tieto dva prístupy považujú za komplementárne, môžu umožniť politické možnosti, ktoré sú výhodné pre všetky strany. Ak sa však oba postupy riadia neudržateľným spôsobom, môžu byť kontroverzné, pretože môžu viesť k ničeniu pôvodných nelesných ekosystémov (napr. prirodzených trávnych porastov).

Na medzinárodnej úrovni sa zalesňovanie a opätovné zalesňovanie pôvodne uznávalo ako prístupy zmierňovania a podporovalo sa v záujme cieľov sekvestrácie uhlíka. Môžu však tiež pomôcť lesom prispôsobiť sa zmene klímy znížením ľudských tlakov (napríklad znížením ničenia alebo degradácie biotopov) a zlepšením krajinnej prepojenosti a znížením fragmentácie (čím sa uľahčí migrácia druhov v podmienkach zmeny klímy). Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môže takisto prispieť k zachovaniu oblastí s vysokou biodiverzitou, zabrániť degradácii pôdy a chrániť iné prírodné zdroje (napr. vodu).

Udržateľné obhospodarovanie zalesnenej alebo opätovne zalesnenej pôdy pomáha pri realizácii adaptačných reakcií, keďže zachováva stav lesov a zaručuje ekosystémové služby, najmä na miestnej úrovni, znižovaním zraniteľnosti voči zmene klímy a strate biodiverzity. V prípade zlyhania plodín v dôsledku zmeny klímy môžu lesy poskytnúť miestnym komunitám bezpečnostné siete s ich výrobkami (napr. s výrobkami z dreva aj bez dreva, ako sú zver, orechy, semená, bobule, huby, liečivé rastliny). Lesy takisto pomáhajú pri regulácii toku vody a vodných zdrojov prostredníctvom svojich ekosystémových služieb súvisiacich s hydrológiou (napr. ochrana základného toku, regulácia toku búrok a regulácia erózie). Okrem toho výsadba stromov môže vytvoriť nové biotopy pre tolerantnejšie druhy a zvýšiť biodiverzitu, najmä ak sa uprednostňujú viacdruhové plantáže (výber pôvodných druhov a vyhýbanie sa inváznym druhom, ktoré sú menej prispôsobené biotopu). Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môže takisto kontrolovať degradáciu pôdy, hydraulické riziká a riziká zosuvu pôdy a povzbudzovať miestne komunity k agrolesníctvu alebo lesopastierskym systémom, čím sa vytvárajú nové príjmové príležitosti. Napokon, postupy obhospodarovania lesov, ako je sanitačná ťažba, môžu pomôcť pri znižovaní napadnutia škodcami a chorobami.

Lesy sú dôležité nielen pre biodiverzitu, ale aj pre hospodárske činnosti, ako je obchod s drevom a nedrevnými výrobkami a ekologický cestovný ruch. V roku 2021 bolo v lesnom hospodárstve a ťažbe dreva v Európe zamestnaných približne 473 100 ľudí. Celková hrubá pridaná hodnota (HPH) vytvorená odvetvím lesného hospodárstva a ťažby dreva v EÚ v roku 2021 predstavovala 25 miliárd EUR (Eurostat). Lesy sa často považujú za esteticky príjemné pre odvetvie cestovného ruchu: Ponúkajú rôzne možnosti pre pešiu turistiku a cykloturistiku. Nové alebo obnovené lesy môžu vytvoriť ohromujúcu krajinu, ktorá priťahuje turistov hľadajúcich vonkajšie zážitky. Turistov priťahujú najmä aspekty biodiverzity, napr. možnosť pozorovania vtáctva. Z tohto dôvodu možno zalesňovanie a opätovné zalesňovanie považovať za príležitosti na adaptáciu aj pre odvetvie cestovného ruchu. Týka sa to prípadov, keď sú súčasťou regionálnych alebo národných stratégií diverzifikácie a podporujú udržateľné formy cestovného ruchu, ktoré rešpektujú ochranu lesov a dokonca k nej prispievajú. Prostredníctvom programu Agenda 2000 bolo zalesňovanie zamýšľané ako sprievodné opatrenie spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ (SPP). Politiky EÚ v oblasti zalesňovania podporili v období rokov 1994 – 2015 výsadbu približne 2 miliónov hektárov stromov na poľnohospodárskej pôde. Hoci sa zalesňovanie v súčasnosti považuje za stratégiu zmierňovania prostredníctvom sekvestrácie CO2, úroveň zalesňovania sa v posledných desaťročiach znížila. V rámci pridelených prostriedkov v programoch rozvoja vidieka EÚ (2014 – 2020) sa plánovala výsadba ďalších 510 000 hektárov.

Nie je k dispozícii dostatok informácií na odhad podielu ihličnatých druhov v porovnaní s listnatými druhmi v programoch zalesňovania a opätovného zalesňovania. Napriek tomu sa podiel listnatých a zmiešaných lesov v Európe v posledných desaťročiach zvyšuje, aj keď v niektorých krajinách stále dominuje zalesňovanie ihličnatými lesmi.

Do postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania môžu byť zapojené rôzne zainteresované strany v závislosti od rozsahu a vlastníctva príslušnej pôdy. Vlády, mimovládne organizácie a organizácie občianskej spoločnosti, súkromný sektor a výskumné inštitúcie by sa mali radšej zapojiť do zabezpečovania adaptácie vo väčšom priestorovom a časovom meradle. Zainteresované strany by mali byť zapojené do fázy vykonávania postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania (napr. do výberu zalesnenej alebo opätovne zalesnenej oblasti a do identifikácie charakteristík výsadby stromov). Zainteresované strany však zohrávajú kľúčovú úlohu vo fáze riadenia zalesnených a opätovne zalesnených oblastí, keďže môžu prispieť k opatreniam na zabezpečenie ich rastu, údržby a ochrany.

Väčšina európskych lesov je v súkromnom vlastníctve (približne 60 % zalesnenej pôdy), a nie vo verejnom vlastníctve (40 %) (prehľad EÚ). Preto sa do postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania často zapájajú súkromní vlastníci pôdy a na to, aby boli úspešné, musia ich tieto zainteresované strany akceptovať prekonaním inštitucionálnych faktorov, ako sú práva a prístup k lesom. Najmä zalesňovanie sa uskutočňuje najmä výsadbou stromov na súkromných pozemkoch, pretože vlastníci pôdy môžu očakávať väčšie príjmy ako z poľnohospodárskych postupov. Okrem toho bude zalesňovanie úspešné, ak súkromní vlastníci pôdy súhlasia s dlhodobou účasťou na projektoch zalesňovania.

Prevod vlastníctva väčších oblastí spoločných lesov na miestne komunity a súvisiace príjmy založené na lepšom ukladaní uhlíka by mohli byť vo veľkej miere úspešným faktorom, ktorý prispieva k zmierneniu zmeny klímy (primárne), ale môžu tiež uľahčiť zachovanie ekosystémových služieb, ktoré sú relevantné pre adaptáciu na miestnej úrovni (napr. služby regulácie vody, ochrana pôdy, lesné produkty atď.).

Sociálno-demografické charakteristiky vlastníkov pôdy (t. j. veľkosť a držba poľnohospodárskeho podniku), spoločenská prijateľnosť zalesňovania zo strany komunity (napr. nie je v rozpore s cieľmi v oblasti poľnohospodárstva), ako aj zručnosti, znalosti a skúsenosti vlastníkov pôdy relevantné pre zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môžu byť faktormi úspechu/obmedzujúcimi prijatie takýchto postupov.

Výmena informácií o synergiách medzi adaptačnými a zmierňujúcimi prístupmi by mohla byť prínosom aj pre úspech postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania. Poľnohospodári by mali poznať príležitosti (vrátane marketingových príležitostí) a riziko zalesňovania a/alebo opätovného zalesňovania vo svojej pôde na účely zmierňovania zmeny klímy a adaptácie na ňu.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môže zmeniť krajinu a súvisiace ekosystémové služby. Dobre riadené ekosystémy však môžu pomôcť spoločnostiam prispôsobiť sa zmene klímy vytváraním viacerých sociálno-ekologických prínosov a podporou dlhodobých prístupov k adaptácii na zmenu klímy.

Prijatie zalesňovania a opätovného zalesňovania ako adaptačných postupov začlenením cieľov zmierňovania by mohlo pomôcť pri prekonávaní finančných prekážok adaptácie, keďže môže využívať financovanie uhlíka (CDM, REDD+, dobrovoľné trhy s uhlíkom). Ako adaptačné postupy môžu pomôcť aj pri zvyšovaní miestnych vedľajších prínosov zmierňovania zmeny klímy a miestnej schopnosti vyrovnať sa so zmenou klímy.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môže zabezpečiť sociálne, hospodárske a environmentálne zlepšenia, prispieť k udržateľnému rozvoju (napr. zvýšiť produktivitu a odolnosť pôdy) a zabezpečiť tvorbu dodatočných príjmov. Tieto postupy prispievajú aj k zabezpečeniu ekosystémových služieb znižovaním zraniteľnosti voči zmene klímy (t. j. lesy pomáhajú pri regulácii prírodných zdrojov, kontrole hydrologických procesov a degradácie pôdy, zachovávaní biodiverzity druhov a znižovaní útokov škodcov a chorôb).

Mali by sa zachovať náklady na prípravu pôdy, získavanie a pestovanie druhov stromov, hnojenie a oplotenie pôdy, kontrolu vegetácie a na všetky postupy údržby a obhospodarovania, najmä počas prvých troch/piatich rokov. Náklady na údržbu sa pohybujú od priemeru 300 EUR na hektár počas prvého roka až po približne 100 EUR na hektár počas tretieho roka (Európsky lesnícky inštitút, 2000). Finančné prostriedky pomoci sa však poskytujú na podporu miestnych vlastníkov pôdy pri zavádzaní postupov opätovného zalesňovania a zalesňovania. Pomoc na zalesňovanie závisí od druhov stromov, pričom sa pohybuje od maximálnej výšky približne 2400 EUR ha^{– 1} v prípade eukalyptu po 4800 EUR ha^{– 1} v prípade zmiešaných plantáží listnatých stromov. Okrem toho sa vlastníkom pôdy poskytujú kompenzácie na pokrytie strát príjmov v dôsledku zalesňovania poľnohospodárskej pôdy. Maximálna suma 725 EUR ha^{– 1} rok^{– 1} sa v skutočnosti odhaduje v prípade poľnohospodárov, ktorí získavajú príjmy najmä z poľnohospodárskych činností, zatiaľ čo 180 EUR ha^{– 1} rok^{– 1} sa odhaduje v prípade inej súkromnoprávnej osoby. Tieto náklady boli stanovené nariadením Komisie (ES) č. 1054/94 s cieľom regulovať finančný program, ktoré bolo prijaté 5. mája 1994.

Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) predstavuje hlavný zdroj finančných prostriedkov EÚ pre lesy.  Približne 90 % finančných prostriedkov EÚ na lesy pochádza z Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV). To zahŕňa postupy zalesňovania a opätovného zalesňovania. Celkovo 27 % z 8,2 miliardy EUR stanovených na obdobie 2015 – 2020 je vyčlenených na opätovné zalesňovanie, zatiaľ čo 18 % je určených na zvýšenie odolnosti lesov a 18 % na predchádzanie škodám. SPP poskytuje finančnú podporu vidieckym oblastiam, ale krajiny EÚ sa môžu rozhodnúť financovať opatrenia v oblasti lesného hospodárstva prostredníctvom svojich národných programov rozvoja vidieka. Ako sa uvádza v kapitole VIII nariadenia o rozvoji vidieka1257/1999, takáto finančná podpora sa poskytuje len na lesy a plochy, ktoré vlastnia súkromní vlastníci, ich združenia, obce alebo ich združenia.

Zdrojom financovania tejto možnosti prispôsobenia môžu byť aj komerčné záujmy (logging) alebo príjmy z cestovného ruchu. Opätovné zalesňovanie a zalesňovanie môže konečne vytvoriť nové možnosti ekologického cestovného ruchu. Môžu tiež kompenzovať negatívne dôsledky zimnej turistiky, ako je zmena horskej krajiny v dôsledku napr. lyžiarskych svahov a súvisiacej infraštruktúry.

Činnosti zalesňovania a opätovného zalesňovania sú oprávnené v rámci mechanizmu čistého rozvoja (CDM), ktorý je hlavným nástrojom medzinárodnej politiky v rámci UNFCCC spájajúcim zmierňovanie zmeny klímy a adaptáciu na ňu. 2 % kompenzácií emisií CO2 v rámci CDM sa ukladajú na financovanie adaptačného fondu (článok 12.8 Kjótskeho protokolu), aj keď sa od projektov CDM formálne nevyžaduje, aby zahŕňali adaptačné činnosti.

Iniciatíva REDD (Znižovanie emisií z odlesňovania a degradácie lesov) je užitočná aj na financovanie ochrany lesov, zvyšovanie zásob uhlíka v lesných ekosystémoch a nedávnu podporu udržateľného obhospodarovania lesov s prepojením na rozsah adaptácie.

Na medzinárodnej úrovni sa v medzinárodných dohodách, ako je Kjótsky protokol a Parížska dohoda, vynakladá úsilie na podporu integrácie adaptácie a zmierňovania v lesných ekosystémoch, ale tento potenciál sa zatiaľ plne nevyužil.

Na európskej úrovni zahŕňa prijatá stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030 ako súčasť Európskej zelenej dohody obnovu degradovaných ekosystémov v celej Európe vysadením najmenej 3 miliárd ďalších stromov do roku 2030. Jeho cieľom je tiež vypracovať usmernenia o zalesňovaní a opätovnom zalesňovaní šetrnom k biodiverzite, pri ktorých sa uplatňujú postupy blízke prírode a lesnému hospodárstvu.

Stratégia lesného hospodárstva EÚ do roku 2030 je jednou z hlavných iniciatív Európskej zelenej dohody a vychádza zo stratégie EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030 . Stratégia prispeje k dosiahnutiu rôznych cieľov: ciele EÚ v oblasti biodiverzity, ako aj ciele zníženia emisií skleníkových plynov do roku 2030, ciele adaptácie na zmenu klímy a klimatickú neutralitu do roku 2050. V stratégii sa kladie osobitný dôraz aj na cestovný ruch: uvádza sa v ňom, že Komisia bude podporovať spoluprácu medzi odvetvím cestovného ruchu, vlastníkmi lesov a službami na ochranu prírody a stanoví normy a štandardy pre činnosti v oblasti ekologického cestovného ruchu. Odvetvie cestovného ruchu by malo úzko spolupracovať s obhospodarovateľmi lesov na vývoji udržateľných produktov cestovného ruchu, ktoré majú pozitívny vplyv na ľudské zdravie bez toho, aby mali negatívny vplyv na prírodné hodnoty zamýšľaných destinácií, najmä v chránených oblastiach.

FOREST EUROPE (Ministerská konferencia o ochrane lesov v Európe) je celoeurópsky dobrovoľný proces politiky lesného hospodárstva na vysokej úrovni. Od roku 1990 je jeho cieľom vypracovať spoločné stratégie pre 46 signatárov (45 európskych krajín a EÚ) o tom, ako chrániť a udržateľne obhospodarovať lesy.

Hlavným mechanizmom financovania zalesňovania je SPP. Pravidlá podpory strategických plánov vypracúvajú krajiny EÚ v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky [nariadenie (EÚ) 2021/2115][delegované nariadenie (EÚ) 2022/126]. Pravidlá financovania, riadenia a monitorovania spoločnej poľnohospodárskej politiky sú stanovené v nariadení (EÚ) 2021/2116 [vykonávacie nariadenie (EÚ) 2022/128]. Z neho sa bude financovať takmer 623 000 hektárov na zalesňovanie alebo obnovu agrolesníctva (SPP 2023 – 2027 – 28 strategických plánov SPP v skratke).

Okrem toho sa nariadením (EÚ) 2018/841 o využívaní pôdy, zmenách vo využívaní pôdy a lesnom hospodárstve (LULUCF) zabezpečuje začlenenie emisií a záchytov z LULUCF do rámca politík v oblasti klímy a energetiky a členské štáty musia zabezpečiť, aby sa emisie z využívania pôdy, zo zmien vo využívaní pôdy alebo z lesného hospodárstva kompenzovali aspoň rovnocenným odstránením CO ₂ v tomto odvetví („nedlhové pravidlo“).

Okrem toho môžu vnútroštátne politiky poskytovať stimuly alebo ukladať predpisy na podporu postupov so synergiami medzi zmierňovaním a adaptáciou; zahrnutie adaptácie do vnútroštátnych usmernení a schvaľovacích postupov pre projekty zmierňovania by mohlo stimulovať adaptáciu činností zalesňovania a opätovného zalesňovania.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie si vyžadujú dlhý čas na vykonávanie, pretože zahŕňajú širokú škálu aktérov a môžu sa stretnúť s inštitucionálnou zložitosťou na vnútroštátnej aj medzinárodnej úrovni.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie ako adaptačné postupy sú súčasťou zásad udržateľného obhospodarovania lesov. Mali by sa tiež stať súčasťou miestnych alebo národných plánov využívania pôdy, a preto majú vo všeobecnosti dlhú životnosť (desaťročia). Okrem toho na získanie finančnej pomoci a kompenzácií na pokrytie strát spôsobených zalesňovaním poľnohospodárskej pôdy musia vlastníci zaručiť udržiavanie zalesnenej pôdy aspoň päť rokov.