Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie ako príležitosť na adaptáciu

Do postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania môžu byť zapojené rôzne zainteresované strany v závislosti od rozsahu a vlastníctva príslušnej pôdy. Uprednostňuje sa zapojenie vlád, mimovládnych organizácií a organizácií občianskej spoločnosti, súkromného sektora a výskumných inštitúcií s cieľom zabezpečiť adaptáciu vo väčšom priestorovom a časovom rozsahu. Zainteresované strany by mali byť zapojené do fázy vykonávania postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania (napr. do výberu zalesnenej alebo opätovne zalesnenej plochy a do identifikácie charakteristík výsadby stromov). Zainteresované strany však zohrávajú kľúčovú úlohu vo fáze riadenia zalesnených a opätovne zalesnených oblastí, pretože môžu prispieť k opatreniam na zabezpečenie ich rastu, údržby a ochrany.

Väčšina európskych lesov je v súkromnom vlastníctve (približne 60 % zalesnenej pôdy) a nie vo verejnom vlastníctve (40 %) (prehľadEÚ). Preto sa do postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania často zapájajú súkromní vlastníci pôdy a na to, aby boli úspešné, musia ich tieto zainteresované strany akceptovať tým, že prekonajú inštitucionálne faktory, ako sú práva a prístup k lesom. K zalesňovaniu dochádza najmä výsadbou stromov na súkromných pozemkoch, pretože vlastníci pôdy môžu očakávať väčšie príjmy ako z poľnohospodárskych postupov. Okrem toho bude zalesňovanie úspešné, ak súkromní vlastníci pôdy súhlasia s dlhodobou účasťou na projektoch zalesňovania.

Prevod vlastníctva väčších plôch spoločných lesov na miestne komunity a súvisiaci príjem založený na lepšom ukladaní uhlíka by mohli byť do veľkej miery úspešným faktorom, ktorý prispeje k zmierneniu zmeny klímy (primárne), ale môžu tiež uľahčiť zachovanie ekosystémových služieb, ktoré sú relevantné pre adaptáciu na miestnej úrovni (napr. služby regulácie vody, ochrana pôdy, lesné produkty atď.).

Sociálno-demografické charakteristiky držiteľov pôdy (t. j. veľkosť a držba poľnohospodárskeho podniku), spoločenská prijateľnosť zalesňovania komunitou (napr. to, že nie je v rozpore s poľnohospodárskymi cieľmi), ako aj zručnosti, znalosti a skúsenosti držiteľov pôdy relevantné pre zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môžu byť faktormi úspechu/obmedzujúcimi prijatie takýchto postupov.

Výmena informácií o synergiách medzi prístupmi k adaptácii a zmierňovaniu by mohla byť prínosom aj pre úspech postupov zalesňovania a opätovného zalesňovania. Poľnohospodári by mali poznať príležitosti (vrátane obchodných príležitostí) a riziko zalesňovania a/alebo opätovného zalesňovania na svojej pôde na účely zmierňovania zmeny klímy a adaptácie na ňu.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môže zmeniť krajinu a súvisiace ekosystémové služby. Dobre riadené ekosystémy však môžu spoločnostiam pomôcť prispôsobiť sa zmene klímy vytváraním viacerých sociálno-ekologických prínosov a podporou dlhodobých prístupov k adaptácii na zmenu klímy.

Prijatie zalesňovania a opätovného zalesňovania ako postupov adaptácie začlenením cieľov zmierňovania by mohlo pomôcť pri prekonávaní finančných prekážok adaptácie, keďže môže využívať financovanie uhlíka (CDM, REDD+, dobrovoľné trhy s uhlíkom). Ako postupy adaptácie môžu pomôcť aj pri zvyšovaní miestnych vedľajších prínosov zmierňovania zmeny klímy a miestnej schopnosti vyrovnať sa so zmenou klímy.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie môže zabezpečiť sociálne, hospodárske a environmentálne zlepšenia, prispieť k udržateľnému rozvoju (napr. zvýšiť produktivitu a odolnosť pôdy) a zabezpečiť dodatočné vytváranie príjmov. Tieto postupy prispievajú aj k zaručeniu ekosystémových služieb znižovaním zraniteľnosti voči zmene klímy (t. j. lesy pomáhajú regulovať prírodné zdroje, kontrolovať hydrologické procesy a degradáciu pôdy, zachovávať biodiverzitu druhov a znižovať útoky škodcov a chorôb).

Mali by sa znášať náklady na prípravu pôdy, získavanie a výsadbu druhov stromov, hnojenie a oplotenie pôdy, kontrolu vegetácie a na všetky postupy údržby a obhospodarovania, najmä počas prvých troch/piatich rokov. Náklady na údržbu sa pohybujú od priemeru 300 EUR na hektár počas prvého roka až po približne 100 EUR na hektár počas tretieho roka (Európskylesnícky inštitút, 2000). Finančné prostriedky pomoci sa však poskytujú na podporu miestnych vlastníkov pôdy pri zavádzaní postupov opätovného zalesňovania a zalesňovania. Pomoc na zalesňovanie závisí od druhov stromov, pričom sa pohybuje od maximálneho množstva približne 2400 EUR ha^{– 1} v prípade eukalyptu po 4800 EUR ha^{– 1} v prípade zmiešaných plantáží listnatých stromov. Okrem toho sa vlastníkom pôdy poskytujú kompenzácie na pokrytie strát príjmov v dôsledku zalesňovania poľnohospodárskej pôdy. Maximálna suma 725 EUR ha^{– 1} rok^{– 1} sa v skutočnosti odhaduje pre poľnohospodárov, ktorí získavajú svoje príjmy najmä z poľnohospodárskych činností, zatiaľ čo 180 EUR ha^{– 1} rok^{– 1} sa odhaduje pre inú súkromnoprávnu osobu. Tieto náklady boli stanovené nariadením Komisie (ES) č. 1054/94 s cieľom regulovať finančný program, ktorý bol prijatý 5. mája 1994.

Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) predstavuje hlavný zdroj finančných prostriedkov EÚ pre lesy.  Približne 90 % finančných prostriedkov EÚ na lesy pochádza z Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV). Patria sem postupy zalesňovania a opätovného zalesňovania. Na opätovné zalesňovanie je vyčlenených celkovo 27 % z 8,2 miliardy EUR stanovených na obdobie 2015 – 2020, zatiaľ čo 18 % je určených na zvýšenie odolnosti lesov a 18 % na predchádzanie škodám. SPP poskytuje finančnú podporu vidieckym oblastiam, ale krajiny EÚ sa môžu rozhodnúť financovať opatrenia v oblasti lesného hospodárstva prostredníctvom svojich národných programov rozvoja vidieka. Ako sa uvádza v kapitole VIII nariadenia o rozvoji vidieka1257/1999, takáto finančná podpora sa poskytuje len pre lesy a oblasti, ktoré vlastnia súkromní vlastníci, ich združenia, obce alebo ich združenia.

Komerčný záujem (ťažba dreva) alebo príjmy z cestovného ruchu môžu byť tiež zdrojom financovania tejto možnosti adaptácie. Opätovné zalesňovanie a zalesňovanie môže konečne vytvoriť nové možnosti ekologického cestovného ruchu. Môžu tiež kompenzovať negatívne dôsledky zimného cestovného ruchu, ako sú zmeny horskej krajiny spôsobené napr. lyžiarskymi svahmi a súvisiacou infraštruktúrou.

Činnosti zalesňovania a opätovného zalesňovania sú oprávnené v rámci mechanizmu čistého rozvoja (CDM), ktorý je hlavným medzinárodným politickým nástrojom v rámci UNFCCC, ktorý spája zmierňovanie zmeny klímy a adaptáciu na ňu. 2 % kompenzácie uhlíka v rámci mechanizmu čistého rozvoja sa ukladajú na financovanie adaptačného fondu (článok 12.8 Kjótskeho protokolu), aj keď sa od projektov mechanizmu čistého rozvoja formálne nevyžaduje, aby zahŕňali adaptačné činnosti.

Iniciatíva REDD (Reducing Emissions from Deforestation and Forest Degradation – Znižovanie emisií z odlesňovania a degradácie lesov) je užitočná aj na financovanie ochrany lesov, zvyšovanie zásob uhlíka v lesných ekosystémoch a nedávno na podporu udržateľného obhospodarovania lesov s prepojením na rozsah adaptácie.

Na medzinárodnej úrovni medzinárodné dohody, ako je Kjótsky protokol a Parížska dohoda, vynakladajú úsilie na podporu integrácie adaptácie a zmierňovania zmeny klímy do lesných ekosystémov, ale tento potenciál sa zatiaľ v plnej miere nevyužil.

Na európskej úrovni prijatá stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030 ako súčasť Európskej zelenej dohody zahŕňa obnovu degradovaných ekosystémov v celej Európe výsadbou najmenej 3 miliárd ďalších stromov do roku 2030. Zameriava sa aj na vypracovanie usmernení o zalesňovaní a opätovnom zalesňovaní priaznivých pre biodiverzitu, v ktorých sa uplatňujú lesnícke postupy bližšie k prírode.

Stratégia lesného hospodárstva EÚ do roku 2030 je jednou z hlavných iniciatív Európskej zelenej dohody a vychádza zo stratégie EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030. Stratégia prispeje k dosiahnutiu rôznych cieľov: ciele EÚ v oblasti biodiverzity, ako aj ciele zníženia emisií skleníkových plynov do roku 2030, ciele adaptácie na zmenu klímy a klimatickú neutralitu do roku 2050. V stratégii sa kladie osobitný dôraz aj na cestovný ruch: uvádza sa v ňom, že Komisia bude podporovať spoluprácu medzi odvetvím cestovného ruchu, vlastníkmi lesov a službami na ochranu prírody a stanovovať normy a normy pre činnosti ekologického cestovného ruchu. Odvetvie cestovného ruchu by malo úzko spolupracovať so správcami lesov na vývoji udržateľných produktov cestovného ruchu, ktoré majú pozitívny vplyv na ľudské zdravie bez toho, aby mali negatívny vplyv na prírodné hodnoty zamýšľaných destinácií, najmä v chránených oblastiach.

FOREST EUROPE (Ministerská konferencia o ochrane lesov v Európe) je celoeurópsky dobrovoľný proces politiky lesného hospodárstva na vysokej úrovni. Od roku 1990 je jej cieľom vypracovať spoločné stratégie pre 46 signatárov (45 európskych krajín a EÚ) o tom, ako chrániť a udržateľne obhospodarovať lesy.

Hlavným mechanizmom financovania zalesňovania je SPP. Pravidlá podpory strategických plánov vypracúvajú krajiny EÚ v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky [nariadenie (EÚ) 2021/2115][delegované nariadenie (EÚ) 2022/126]. Pravidlá financovania, riadenia a monitorovania spoločnej poľnohospodárskej politiky sú stanovené v nariadení (EÚ) 2021/2116[vykonávacie nariadenie (EÚ) 2022/128]. Z neho sa bude financovať takmer 623 000 hektárov na zalesňovanie alebo obnovu agrolesníctva (SPP2023 – 2027 – 28 strategických plánov SPP v skratke).

Okrem toho sa nariadením (EÚ) 2018/841 o využívaní pôdy, zmenách vo využívaní pôdy a lesnom hospodárstve (LULUCF) zabezpečuje začlenenie emisií a záchytov z LULUCF do rámca politík v oblasti klímy a energetiky a členské štáty musia zabezpečiť, aby sa emisie z využívania pôdy, zmien vo využívaní pôdy alebo lesného hospodárstva kompenzovali aspoň rovnocenným odstraňovaním CO₂ v tomto odvetví („nie dlhové pravidlo“).

Okrem toho môžu vnútroštátne politiky poskytovať stimuly alebo ukladať predpisy na podporu postupov so synergiami medzi zmierňovaním zmeny klímy a adaptáciou na ňu; zahrnutie prispôsobenia do vnútroštátnych usmernení a schvaľovacích postupov pre projekty zmierňovania by mohlo stimulovať prispôsobenie činností zalesňovania a opätovného zalesňovania.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie si vyžadujú dlhý čas vykonávania, pretože zahŕňajú širokú škálu aktérov a môžu sa stretnúť s inštitucionálnou zložitosťou na vnútroštátnej aj medzinárodnej úrovni.

Zalesňovanie a opätovné zalesňovanie ako adaptačné postupy sú súčasťou zásad udržateľného obhospodarovania lesov. Mali by sa tiež stať súčasťou miestnych alebo národných plánov využívania pôdy, a preto majú vo všeobecnosti dlhú životnosť (desaťročia). Okrem toho na získanie finančnej pomoci a kompenzácií na pokrytie strát v dôsledku zalesňovania poľnohospodárskej pôdy musia vlastníci zaručiť udržiavanie zalesnenej pôdy počas najmenej piatich rokov.